Katedrála svätého Víta, Václava a Vojtecha, (tiež Chrám sv. Víta), je najväčšou a najvýznamnejšou sakrálnou stavbou Prahy. Do roku 1997 bol pre katedrálu používaný názov Katedrála sv. Víta. V tomto roku pražský arcibiskup, kardinál Miloslav Vlk svojím dekrétom udelil katedrále súčasné pomenovanie.
Katedrála je zasvätená trom svätcom a patrónom Čiech:Vítovi, mučeníkovi, přemyslovskému kniežaťu Václavovi, ktorý na terajšom mieste založil prvú rotundu a Vojtechovi, druhému pražskému biskupovi.
Prvý kostol, zasvätený svätému Vítovi, uctievanému vo vtedy spriatelenom Sasku, založilo knieža Václav. Kruhová románska rotunda s priemerom 13 metrov bola dokončená niekedy v 30-tych rokoch 10. storočia a po smrti tu boli uložené pozostatky jej zakladateľa. O sto rokov neskôr sem knieža Břetislav I. z Gniezna preniesol i ostatky sv. Vojtecha. Presná podoba rotundy je predmetom mnohých vedeckých sporov, lebo sa z nej v podzemí dnešného chrámu dochovali len malé časti základového muriva. Z kruhovej stavby najskôr vybiehali štyri apsidy, dodávajúce celému kostolu pôdorys kríža. Rotunda sv. Víta bola zo začiatku kniežacím dvorským kostolom, po zriadení pražského biskupstva v roku 973 sa stala katedrálnym kostolom biskupským. Spolu s kostolom Panny Márie a sv. Juraja tvorila rotunda prvú kamennú architektúru hradu.
Břetislavov syn a nástupca knieža Spytihněv II. dal namiesto priestorovo nedostačujúcej rotundy vybudovať oveľa väčšiu a reprezentatívnejšiu románsku baziliku sv. Víta, Vojtecha a Panny Márie.. Stavba začala v roku 1060 a po požiari, ktorý už hotové dielo postihol v roku 1091, bola definitívne dokončená v roku 1096. K roku 1074 je pri kostole zmieňovaná krypta sv. Kozmu a Damiána. Trojloďová bazilika s dvojicou apsidálne zakončených chórov (východným a západným), priečnou loďou na západnom konci a dvojicou veží mala podstatne monumentálnejšie rozmery než predchádzajúci kostol – dĺžku 70 m a šírku 35 m. Jej pôdorys je dobre doložený; v podzemí južnej časti dnešnej katedrály sa dochovali bohato zdobené stĺpy západnej i východnej krypty, fragmenty muriva, dlažby a nosných stĺpov.
Základný kameň ku gotickej katedrále bol položený za účasti kráľa Jána Luxemburského, jeho synov Karola IV. a Jána Henricha, arcibiskupa Arnošta z Pardubíc, duchovenstva, šľachty a rytierstva 21. novembra 1344.
Chrám bol založený ako stavba katedrálneho typu podľa vzoru francúzskych katedrál, s vencom kaplniek okolo vlastného chóru a zložitým oporným systémom. Prvý staviteľ Matej z Arrasu, majster povolaný z pápežského Avignonu vystaval počas ôsmich rokov (1344 – 1352) časť prízemného chórového záveru; na neho nadviazal Petr Parléř zo švábskeho Gmündu, ktorý dokončil spodnú kaplnkovú časť, postavil vysoký chór so sifónovou klenbou (v r. 1371 – 1376) a oporný systém (v r. 1371 – 1385). Po vysvätení chóru chrámu v r. 1385 bol položený v r. 1392 základný kameň k chrámovej lodi a v r. 1396 k veľkej chrámovej veži, v stavbe ktorej pokračovali po Parléřovej smrti (v r. 1399) jeho synovia.
Husitské revolučné hnutie prerušilo stavbu chrámu na veľa rokov. Chrám bol pri obsadzovaní Pražského hradu husitmi v r. 1421 poškodený, množstvo oltárov a chrámového zariadenia bolo zničených. Počas panovania Vladislava II. Jagelovského boli položené základy k severnej veži a k pilierom hlavnej lode (v r. 1509 – 1511), ale v stavbe sa nepokračovalo.
V roku 1541 bol chrám poškodený požiarom; opravovali ho stavitelia Hans Tirol a Bonifác Wohlmut. Počas stavovského povstania bol v r. 1619 chrám protestantmi vyplienený a zmenený na modlitebňu.
V roku 1673 bol uskutočnený ďalší pokus o dostavbu katedrály počas návštevy cisára Leopolda I. a položené základy barokovej lode podľa projektu staviteľa Giovanniho Domenica Orsiho. Chrám bol silno poškodený pruským delostrelectvom počas sedemročnej vojny v roku 1757.
V roku 1861 začala svoju činnosť Jednota pre dostavbu chrámu, ktorá po dôkladnej oprave starej gotickej časti, pri ktorej bol odstránený negotický mobiliár, v rokoch 1873 – 1929 chrám dostavala do dnešnej podoby. Činnosť hnutia začal Josef Kranner v r. 1871, po ňom do r. 1899 ju viedol Josef Mocker a po jeho smrti Kamil Hilbert.
Na západnom priečelí katedrály, tvorenom dvojicou štihlych veží, sa nachádza štrnásť sôch svätcov a sochy českého kráľa Karola IV. a prvého pražského arcibiskupa Arnošta z Pardubíc. Ružicové okno (z r. 1921) nad portálom s priemerom 10 m zachytáva tému Stvorenia sveta. Na oboch vežiach, po stranách ružice, sú reliéfy Vojtecha Suchardu z r. 1929 a portréty budovateľov chrámu. V troch portáloch priečelia je osadených štvoro bronzových dverí a reliéfy sochára Otakara Španiela podľa návrhu maliara Vratislava Huga Brunnera. Na stredných dverách sú výjavy zo stavebných dejín chrámu, na ľavých zo života sv. Vojtecha, na pravých zo života sv. Václava.
V južnom priečelí chrámu z III. nádvoria je slávnostný vchod tvorený tzv. Zlatou bránou. Je ozdobená unikátnou gotickou mozaikou talianskeho typu s tematikou Posledného súdu s vyobrazením kráľa Karola IV. a jeho štvrtej manželky Elišky Pomoranskej, ktorá je dielom neznámych majstrov z r. 1370 – 1371. Jej unikátnosť spočíva v prevedení mozaiky, na ktorú bolo použitých okolo milióna sklenených dielikov a kamienkov vo viac ako 30 farebných odtieňoch. Súčasťou vchodu je bronzová mreža, zdobená znameniami zverokruhu z r. 1955. Na tejto strane katedrály sa týči južná chrámová veža, ktorú ako nedokončenú po husitských vojnách z r. 1419 dokončili Bonifác Wohlmut a Hans Tirol v rokoch 1560 – 1562. Veža sa tiež nazýva veľká zvonová, pretože je miestom zavesenia najväčšieho českého zvonu „Žigmunda“ z roku 1549 (hmotnosť 18 t, výška 303 cm, dolný priemer 256 cm), patriaceho k najväčším zvonom na svete. Pochádza zo zvonolejárskej dielne Tomáša Jaroša.
t:source: http://cs.wikipedia.org/wiki/Katedrála_svatého_Víta,_Václava_a_Vojtěcha
